Bol kráľ Karol Róbert päťkrát ženatý?
Bol kráľ Karol Róbert päťkrát ženatý?
Všeobecne sa uvádza, že kráľ Karol Róbert mal postupne štyri manželky. Prvá manželka Mária Ruriková, dcéra haličského kniežaťa Leva zomrela približne dva roky po ich sobáši. Druhá manželka Mária Piastovská, dcéra bytomského kniežaťa Kazimíra, po siedmich rokoch manželstva tiež náhle zomrela. Sobáš s dcérou rímsko-nemeckého cisára Henricha VII., s Beatrix Luxemburskou nevydržal ani rok, keďže Beatrix nedlho po sobáši taktiež umiera.
Všeobecne sa uvádza, ako štvrtý a posledný sobáš tohoto uhorského panovníka uzavretý v roku 1320 s Alžbetou Piastovskou, dcérou kráľa Vladislava I. Lokietka. Existujú však aj isté dohady, ktoré tvrdia, že Karol Róbert bol ženatý až päťkrát.
Tento uhorský panovník mal veľké ťažkosti už od svojho nástupu na uhorský trón, so skrotením mocných a bohatých uhorských magnátov.
Podľa dodnes kolujúcej legendy[1] medzi obyvateľmi Žitného ostrova na juhu Slovenska sa v istej chvíli kráľ so svojou družinou utiahol na tento ostrov, obkolesený dvomi ramenami Dunaja.
Prírodné podmienky Žitného ostrova, najmä jeho močaristé prostredie, poskytovalo bezpečný úkryt pre ľudí, ktorí ešte aj v tomto období, keď už kresťanstvo zapustilo hlboko svoje korene v celej krajine, vyznávali pohanské božstvá.
Kráľ sa počas svojho pobytu na ostrove vybral v istej chvíli s časťou svojej družiny na poľovačku. Hojnosť zvery, najmä vodného vtáctva natoľko nadchla kráľa, že stratil pojem o čase a priestore a keď sa snažil vrátiť k svojmu táborisku zistil, že aj s družinou v labyrinte močarísk zablúdil. Ako tak hľadali cestu späť zrazu začuli hlasy. V domnení, že je to ich tábor, vybrali sa tým smerom. Keď prišli bližšie zistili, že tie hlasy patria ľuďom, ktorí sa modlia k pohanským bohom. I keď kráľ nestrpel vo svojej krajine tieto staré kulty, napriek tomu sa rozhodol nechať pohanov na pokoji. Jeden z kráľovej družiny menom Felicián však neuposlúchol rozkaz kráľa, jedným úderom meča zabil tátoša (tátoš – pohanský kňaz u starých Maďarov), na čo sa pohania s obrovským krikom rozutekali po okolí. Jedno dievča však neodišlo, len sa s plačom vrhlo na tátoša.
Felicián chcel zabiť aj dievčinu, avšak kráľ mu v tom zabránil. Zdvihol dievča, krásne stvorenie a spýtal sa ho na meno. Dievča odpovedalo, že sa volá Lidér. Pohanské meno sa kráľovi nepozdávalo a preto prikázal aby Gentilis, tiež prítomný v kráľovej družine, dievča pokrstil. Dievča dostalo kresťanské meno Alžbeta a kráľ si ju vzal na svoj dvor ako dojku, i keď vlastné dieťa ešte vtom čase nemal.
19. decembra 1317 zomrela manželka kráľa Karola Róberta, Mária. O dva týždne neskôr sa Alžbete narodil syn Koloman, ktorý mal byť kráľovým ľavobočkom. Karol si chcel stoj čo stoj zobrať za manželku Alžbetu. Hovorieval jej, že znej urobí kráľovnú, ale kráľovi radcovia tento sobáš zamietali. Karol sa rozhodol, že na návrh radcov sa zosobáši druhý raz s Beatrix, z dcérou cisára Henricha VII.
Alžbeta ostávala aj naďalej na kráľovskom dvore, dokonca sa jej narodilo i ďalšie dieťa, dcéra Katarína, ktorá mala byť taktiež dcérou Karola Róberta. Po smrti Beatrix a následnom ďalšom sobáši kráľa s Alžbetou Piastovskou, dcérou poľského kráľa Vladislava I. Lokietka, Alžbeta, niekdajšia láska kráľa Lidér, sa z kráľovho dvora navždy stráca.
Podľa všetkého jej Karol zabezpečil sobáš s bratislavským županom
Zaujímavé je, že kráľ Karol Róbert, známy svojou náklonnosťou k ženám, mal v skutočnosti, okrem iného aj ľavobočkov menom Koloman a Katarína.[3] Taktiež niektorý bádatelia, ale aj publikácie sa zmieňujú o možnej ďalšej, dodnes nezistenej manželke Karola Róberta, ktorá však ostáva dodnes neznáma.[4] Možno to bolo práve toto pôvabné, pôvodne pohanské dievča zo Žitného ostrova.
© Štefan Bohuš
[1] FÖLDES, Gy.: Kukkónia lelke. Kalligram, Bratislava 1993. s. 36 – 45.
[2] FÖLDES, Gy.: Kukkónia lelke. Kalligram, Bratislava 1993. s. 43 – 44.
[3] SEGEŠ, V. a kol.: Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. SPN Bratislava 2003. s. 133.
[4] KRISTÓ, GY., MAKK, F., ALMÁSI, T., BERTÉNYI, I., DRASKÓCZY, I., PÁLFFY, G., BARTA, J., CSORBA, L.: Magyarország uralkodoi. Pannonica Budapest 2003. s. 132.